Vysokonapäťové izolátory sa používajú predovšetkým na izoláciu vodičov od nosných konštrukcií, čím bránia úniku prúdu alebo skratu so zemou. Pri napäťových úrovniach 10 kV a vyšších musia izolátory odolávať vysokému namáhaniu elektrickým poľom; ich technická funkčnosť závisí od izolačných vlastností materiálov a konštrukčného riešenia. Medzi kľúčové pojmy patria:
Izolačné materiály: Bežné materiály zahŕňajú keramiku, sklo alebo nylon. Nylonové izolátory (ako je materiál v tomto príklade) ponúkajú výhody, ako je nízka hmotnosť a odolnosť proti korózii; s dielektrickou pevnosťou 20–30 kV/mm účinne blokujú prúdové cesty.
Konštrukčný dizajn: Izolátory zvyčajne pozostávajú z izolačného telesa a kovových armatúr. Kovové armatúry (ako je kujná liatina použitá v tomto príklade) poskytujú mechanickú pevnosť a zaisťujú kotviace drôty, zatiaľ čo izolačné teleso využíva štruktúru prístrešku (sukne) na zvýšenie povrchovej vzdialenosti, čím sa znižuje riziko preskoku povrchu spôsobeného znečistením. Napríklad na 10 kV vedení musí byť povrchová vzdialenosť aspoň 120 mm.
Prispôsobenie menovitého napätia: Menovité napätie izolátora (napr. 10 kV/20 kV v tomto príklade) musí prekročiť maximálne prevádzkové napätie systému, aby odolalo prechodným prepätiam. V zásade izolátory zaisťujú bezpečnú dlhodobú prevádzku rozložením napätia elektrického poľa.

